Spoločne so skorou rannou hodinou sa účastníci výletu začali postupne zbierať na nástupišti nášho autobusu na konečnej stanici metra Černý most. Keď prišiel čas odjazdu, privítal nás na nástupišti nie najnovší autobus z produkcie Karosy Vysoké Mýto, aj keď sa na čele hrdil značkou Renault. Autobusom sme sa však viezli len pár desiatok minút, než sme dorazili do cieľovej destinácie, Benátok (nad Jizerou). Tam sme sa stretli s organizátorom výletu Otomarom a jeho manželkou, ako aj ďalším turistom, a v početnej skupine čítajúcej tucet turistov sme sa vypravili smerom k zámku.

Trasa k zámku nebola ďaleká, zato pár schodov dalo zabrať. Celkovo bol celý profil zložený z trasy po rovine a občasnými strmými stúpaniami, niekedy uľahčenými schodmi. Na samotnom zámku prebehlo prvé kolo kvízu a aj prvé kochanie sa na vyhliadke, do prevažne poľnohospodárskej krajiny, ktorá takto na jeseň oddychovala pred ďalšou sezónou v pochmúrno-hmlistom počasí.

Zo zámku sme pokračovali na námestie, kde sa nachádzal, okrem iného, aj zaujímavý model slnečnej sústavy v (snáď na zimu vypnutej, a nie nefungujúcej) fontáne. Inak však na námestí nebolo okrem nás snáď ani jednej živej duše, čo by sa v tých slávnejších Benátkach asi nestalo.

Následne sme pokračovali po svätojakubskej ceste na sever, proti prúdu rieky Jizery. Na lúke sme si dali menšie zoznamovacie kolečko, kde sa každý predstavil a povedal čo ho baví a prípadne privádza k nám. Potom sme však opäť pokračovali v turistickom tempe na zrúcaninu hradu Dražice. Pod ním nám ešte stále nezvonil umieračik, ale len čerstvo zrekonštruovaný zvon na zvoničke, ktorú si zopár výletníkov aj vyskúšalo. Potom však už nasledoval ďalší ostrý výstup, a to na samotnú zrúcaninu, kde nás čakalo pár zachovalých stien zámku, burina a pre zopár členov aj menší poklad.

Hneď potom sme vyklesali naspäť k Jizere a pokračovali smerom na Horky nad Jizerou. Tam sme sa po krátkom, ale prudkom schodisku, vydriapali ku kostolu sv. Mikuláša. Keďže nebolo 6.12., žiadna sladká odmena nás ešte nečakala, okrem tej kvízovej a výhľadovej. Po klesnutí sme sa na chvíľku zastavili pri koníkoch ktoré sa pásli vedľa miestnej Maracany tímu FC Horky.

To nás už však pomaly začínal zachvacovať hlad, a tak sme radšej začali plynulo postupovať smerom k Jizernému Vtelnu, kde sme mali veľké očakávania od Restaurace Jizera. Tie sa plne naplnili a prevažne dvojmiestne ceny za jedlá nás privítali ako keby sme boli znovu o pár rokov mladší. Rovnako aj vegetariánska ponuka, v ktorej sa vynímal Vyprážaný syr so šunkou (za 89 Kč). Avšak obsluha tuctu hladošov dala zabrať, preto z reštaurácie odchádzame s miernym sklzom.

Len pár metrov od reštaurácie sme sa však opäť na chvíľku zastavili a to pri zámku Stránov. Jeho zavretá brána nás však dlho nezdržala. Ďalej sme pokračovali popod Stránovský viadukt k ďalšiemu kvízovému miestu. Odtiaľ sme už postupovali, ako inak, smerom na sever, proti prúdu Jizery.

Pred tým ako sme sa dostali do Mladej Beleslavi, sme sa pristavili ešte pri jednom kostole sv. Mikuláša, tento krát románskom z 13. storočia vo Vinci. To nás však už začala hnať tma, a do Mladej Boleslavi sme sa dostali už keď nám svietilo len pouličné osvetlenie. V meste sme sa dostali na hrad, a tam sme uskutočnili posledné kolo kvízu a aj záverečné vyhodnotenie o hlavnú cenu. Tá bola tento krát jedinečná – výtlačok knižného spracovania diplomovej práce usporiadateľa dnešného výletu.

Na tomto mieste nastal rozchod, niekto sa vydal autobusom do svojho bydliska mimo Prahu, niekto do Prahy vlakom a niektorý autobusom priamo na Černý most; každý podľa osobnej preferencie. Podľa potvrdených informácii, všetci dorazili šťastne domov.

Celkovo je možné výlet hodnotiť len pozitívne, či už za výber trasy a zaujímavostí na nej, prípravy samotného kvízu, ako aj domácky upečenej odmeny za jednotlivé otázky, ako aj hlavnej ceny. Pochmúrne jesenné počasie len pridávalo na danej atmosfére výletu, ktorá niekedy pôsobila vďaka ľudoprázdnosti jednotlivých miest až apokalypticky. Takže vo svojom, ako veľmi pravdepodobne aj v mene všetkých účastníkov, vyslovujem veľké Ďakujem!

Samo Rusnák