71. výlet: Voděradské bučiny II. 22. 10. 2022

  1. výlet Turistického klubu sa začal jedno daždivé sobotné ráno dňa 22.10.2022 na konečnej metra C Háje. Pár minút pred sľubovaným odjazdom autobusu smer Louňovice som po dvoch kávach začal v hlave robiť paniku, či nie som náhodou na nesprávnom mieste, prípadne v nesprávny deň, pretože som nevidel nikoho s veľkým batohom a odhodlaným výrazom turistu ochotného poznávať kraje v prudkom daždi. Vzápätí na to sa však objavil turistický harcovník David, dorazil autobus a zistili sme, že na nástupišti patrila k našej výprave vlastne každá druhá osoba, akurát sme sa nepoznali a ich výbava a odhodlanie poznávať bolo maskované pláštenkami, hmlou a kvapkami dažďa. Celkovo sme sa tak na cestu vypravili šiesti (ja, David, Honza, Janka ako organizátorka, Míša a Oliver). Krátko nato k nám pristúpil ešte prezident turistického klubu Šimon (titul “predseda” už stratil lesk) a Míra.

Naša cesta hneď spočiatku viedla okolo Louňovického rybníka, pohľad ktorý som si až tak nevychutnal, nakoľko som ja do dažďa nemal pláštenku, a potom pomerne roztahanou obcou Louňovice. Tam sme sa pokúsili schovať do miestnej krčmy (hospody), s čím žiaľ nesúhlasila pani hostinská, vraj bolo ešte skoro. Za to nás privítala miestna mačka. Zoznamovacie kolečko sme teda presunuli pred neďalekú kamennú búdu otázneho účelu, bohato dekorovanú miestnymi mladými umelcami. Tu sme vďaka trpezlivým otázkam prezidentovho zástupcu Davida navzájom odhalili svoje pôsobenia, turistické ambície a rôzne zaujímavosti. Do predstavovania sa pravidelne vkladal aj Šimon krátkymi vsuvkami o sebe a činnosti klubu.

Ten už osemkrát spomínaný dážď našťastie čoskoro ustal, akurát keď sme šli miernymi stúpaniami a klesaniami cez krásne zafarbené Voděradské bučiny. (Pozn. redakce: Pršelo ještě asi dvě hodiny a čím dál více.)  Blata našťastie veľa nebolo a dvojhodinová prechádzka farebnými mokrými lesmi v podažďovom sviežom vzduchu bola moc fajn. Listy na jeseň často zvyknú zapadať v lese niektoré chodníky a cesty, čo môže podstatne sťažiť navigáciu. My sme sice (aj vďaka skúsenostiam! 🙂 problémy nemali, no v opačnom smere by bol turista takmer bez šance, nakoľko v ostrých zákrutách chýbali šípky a chodník nebol takmer vôbec vidieť.

Popri Jevanskom rybníku a obci Jevany sme pokračovali pozdĺž Jevanského potoka, ktorý sa nachádzal v strmej dolinke pod chodníkom, čím miestami budil veľhorský dojem. V tomto momente sa z okolitého prostredia začala pomaly dvíhať hmla a až do konca výletu striedmo sama ponúkala zábery, z ktorých by odkvapla slza šťastia nejednému instagramu, a to aj bez potreby použiť akýkoľvek filter alebo inú fintičku. Okrem hmly a svetelných scénerii však náročné prírodovedné oči dokázal potešiť aj zamatovo zelený les plný václaviek a iných húb. Kto by si myslel, že hnacou silou doňho vkročiť bol hlad, sa samozrejme mýli, šlo o kolektívnu nefalšovanú radosť z poznania, ktorú (mne osobne) neskazilo ani moje zistenie, že aplikácia PlantNet huby rozoznávať nedokáže (nevysmejte ma prosím). Keď už vravíme o akademickej radosti z poznania, v tejto oblasti má ČZU viacero svojich výskumných lokalít. Počas celého výletu sme však na žiadnu výskumnú aktivitu okrem starých tabuliek v lesennenatrafili a preto samozrejme mám pocit, že by sa týmto lokalitám lepšie darilo pod správou PřF UK 🙂

Pri neďalekom rybníku Šachovec okrem krásnych fotiek začali padať aj silácke reči o otužovaní. K ničomu však nedošlo a naša výprava tak nerušene napredovala ďalej pozdĺž potoka v lokalite s názvom Líščí díry, kde prezident klubu v tamojšej obore zbadal jeleňa. Jeleň sa na nás nehybne díval, tak isto aj my na neho, a následne zdrhol. Nestihol však uniknúť prezidentovmu fotografickému umu, a aj keď som vravel, že to celé prebehlo bez pohybu, zrejme až tak nie 🙂 Jeleňa si samozrejme môžete prezrieť vo fotogalérii k tomuto výletu.

Každá torta by však mala mať aj svoju čerešničku, a táto turistická nie je výnimkou. Na záver sme preto zavítali do černokosteleckého pivovaru, kde došlo okrem iného aj k degustácii viacerých prémiových druhov piva z nápojového lístka. Vedomosťami z pivného sveta sa blyskol Míra, ktorý sa so všetkými podelil o popis pôžitku na vysoko odbornej úrovni. Ďalším, ktorý zapôsobil, bol prezidentov zástupca David, ktorý správne zodpovedal na všetky kvízové otázky organizátorky Janky týkajúce sa lokality a tak sa stal vedomostným víťazom 71. výletu klubu. Za to ho právom čakala odmena, o ktorú sa podelil s ostatnými a tou bol kýbliček vzácnych druhov ovocia – konkrétne arónie a drenu, ktoré Janka vlastnoručne niekde našla a nabrala. Mne ako fanúšikovi aróniového vína spôsobilo prvé menované ovocie veľkú radosť, za čo samozrejme ďakujem 🙂 Tá spomínaná radosť zo sladkých odmien nás všetkých akosi donútila pozabudnúť na fakt, že sme sa ich zjedením v priestoroch krásneho pivovaru dopustili konzumácie vlastného jedla, ale to už sa v živote stáva. (Pozn. redakce: Také jsme si však pochopitelně objednali jídlo z nabídky. Bylo dobré a ceny vyšší…)

Kedže sme však počas celého dňa boli veľmi šikovní a trasu výletu prešli skôr, ako sa pôvodne očakávalo, do odchodu autobusu nám ostávala ešte približne hodinka času. A preto má táto výletová torta vlastne čerešničky dve – tou druhou sa stal blízky kaštieľ, ktorý okrem toho, že je veľmi pekný a jeho návštevu vysoko odporúčam, bol akurát v tom čase tak na štvrtinku zahalený do hmly a tá nám v kombinácii so slnkom okolo opäť dopriala impozantné pohľady.

Záverom by som dodal, že ak vás na výlete postretne dážď, vonkoncom to nie je žiadna tragédia. Ak si človek na chvíľu povie, že nie je z cukru (aj keď z neho vlastne je:), do toho nezabudne doma nejakú tú pláštenku, odmenou mu môže byť krásny a pestrofarebný výlet,tak ako tomu bolo aj v tomto prípade. Pršať prestalo a ostať doma sa neoplatilo, takže s rozhodnutím, ktoré som v to mokré unavené ráno učinil, som ostal spokojný.

Výlet prežil, vychutnal a textovo spracoval Roman Beňo